21:33
Ostať na jednom mieste hneď nemusí znamenať uviaznutie, uviaznutie spečatí až vedomie že ste uviazli. Ja som uviazla v mestečku Thingeiry v Islandských Westfjordoch. Uviazla som na mieste aj v pocite uviaznutia, teda rovno v niekoľkých pocitoch, ktoré sa otvárajú a vrstvia ako množstvo okien, ktoré mám otvorené na lište. Na jedno prekliknem, preklikávam ďalej, šesť je ešte čitateľných, zmenšujú sa, množia, už nemám prehľad koľko ich je. Keď som totálne stratená v tom čo som vlastne chcela jednoducho celý prehliadač vypnem a začínam nanovo. A situácia sa čoskoro vráti tam, kde bola pred pár hodinami. Uviazla som v mestečku na ostrove, ktoré odrezali od okolia snežné búrky, rýchlosť vetra a celý ostrov odrezáva oceán a pandémia.
Som doma! Zostanem doma! Na čo ste cestovali? Tak si tam zostaňte!
Na cestovaní je super, že vieme že sa vrátime, alebo aspoň vieme, že ak budeme potrebovať, tak sa vrátime domov. Ísť domov by pre mňa momentálne znamenalo vyhrať nad počasím a pandémiou. Už viem kde sa stratil starý dobrý osud. Býva tu so mnou v dome pri mori. „Každý je strojcom svojho šťastia” opakovala nám na základke jedna učiteľka. Nikdy som ju nemala rada, najčastejšie to hovorila keď niekomu zapisovala ďalšiu päťku do žiackej. Najlepší spôsob ako zničiť akýkoľvek dobrý účinok tohto tvrdenia na dieťa.
Dnes som tu presne mesiac. Mala som jasný plán svojej cesty, pricestujem, naladím sa na túto krajinu aj na odrezanie od sveta, veď to ma sem lákalo, to vzrušenie z miesta, kde sa nedá len tak plánovať ďalší deň, kde plány preruší samotná krajina, poveternostné podmienky, to že sa môžem cítiť ako súčasť niečoho živelného. Vlastne to, že nemusím mať nad vecami kontrolu, o všetkom rozhodovať. Problém je v tom, že som to chcela na mesiac. Vedela som kedy tento môj experiment začne a kedy skončí. Jasné, snažila som sa predvídať nepredvídateľné, mať časovú rezervu na presuny z miesta na miesto, aby som nezmeškala návrat. Aspoň o deň skôr sa prepraviť do najbližšieho väčšieho mesta cez dva fjordy, odkiaľ letí vnútroštátne lietadlo do Reykjavíku, kde si dám ešte dva dni pohodičky v hoteli. Strávim príjemný čas osamote prechádzaním sa v prístave a nákupom drobností pre rodinu. O hodinu skôr ako by som musela sa prepravím Flybusom na letisko do Keflavíku, kde si ešte kúpim pelendrekové guľôčky plnené čokoládou obalené čiernym korením a s touto zvláštnou chuťou na jazyku opustím túto zvláštnu krajinu.
Vaša predstava bola zmenená, vaša požiadavka bola zamietnutá, vaše predpoklady boli zrušené, vaše istoty stratené, pokiaľ ste v ohrození stlačte jednotku. Z hodiny na hodinu sa menia informácie o zatvorení hraníc, rušení letov, pribúdajúcich chorých, počtu úmrtí, radikálnych, miernych opatreniach, upozornenia, výstrahy, odporúčania. Nepanikár! Volajú mi priatelia, vravia poď, ostaň, si v bezpečí, nie si… A do toho sneží, stále sneží, prichádza výstraha o lavínovom nebezpečenstve v oblasti. Cesty na stránke zjazdnosti ciest súhrnne v celých westfjordoch svietia na červeno. Vysvetlivka k červenej čiare nekompromisne oznamuje Impassable / close. Kurva ja som tu totálne uviazla. Neviem sa pohnúť ani na letisko. Tak preklikávam otváram nové okná, sledujem situáciu doma, na Islande, kto si z čoho vyrobil rúšku, live koncert ,google translator, situáciu na cestách, Ministerstvá zahraničných vecí, letisko vo Viedni, FB skupinu Čechov a Slovákov na Islande, vnútroštátne lety, ceny hotelov, počet nakazených, znovu rúška, ako sa dá vyrobiť domáca plastelína z múky, podcasty, druhú sériu ashtangy, videá ako to naozaj, ale naozaj je, Islandské správy, Pelleho na hranici, origami. Už ani neviem aký je deň. Je tu ticho, stále sneží a na infolinke stále nikto nedvíha.
Zahraničná mobilita bola realizovaná vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Supportedbusing public funding by Slovak Arts Council
